Ako to bolo…
Mlyny boli oddávna centrom rozvinutej dobovej technológie a zohrávali významnú technickú, ekonomickú a civilizačnú úlohu. Mlynár väčšinou patril medzi majetnejších občanov dediny, mali výnimočné sociálne postavenie v spoločenstve a nie raz zastával aj občianske riadiace funkcie.
Budova sa nikdy nezaobišla bez izby, ktorá bývala miestom stretnutí miestnych obyvateľov, slúžila ako jedáleň, ubytovňa či odpočívareň pre prípadného pocestného.
Ale mlyn bol predovšetkým stroj, až potom stavba, hoci tá je šitá presne na mieru technológie.
Najväčšie zmeny v mlynskom hospodárstve, najmä však vo vlastníctve mlynov a technickej stránke ich vybavenia, nastalo v druhej polovici 19. storočia. Po zrušení podanstva si mlynári mlynské zariadenia odkupovali do vlastníctva. Mlynári začínajú do perspektívnych mlynov (z hľadiska vodného toku a množstva meliva) investovať. Vymieňajú staré technológie za kvalitatívne lepšie kameňové zariadenia, ale aj parné alebo motorové zariadenie. V roku 1872 po zániku cechov prestali síce formálne platiť cechové stanovy, no v zvykovom práve sa jednotlivé pravidlá, týkajúce sa hlavne sociálneho zabezpečenia a vonkajšej prezentácie výsledkov práce mlynárov, zachovali.
Obec Čáčov
„V „bývalej obci“ Čáčove boli štyri mlyny. Názov získavali podľa toho, ktorá mlynárska rodina v ňom mlela. Priamo v dedine boli tri (podľa posledných mlynárov) – dva Beňovských (Břetislav a Ján) a jeden Pavla Škodáčka upostred. Na okraji katastrálneho územia Čáčova – na hranici medzi Dojčom a Čáčovom ležal ešte jeden mlyn, ktorý tiež ešte patril do Čáčova – Danovičových mlyn.
V 18. Storočí je v lokalitách Senica, Kunov, Čáčov a Sotina doložených až trinásť mlynov. Aj Nitrianska župa, do ktorej Senica s okolím v tom čase patrila, mala ešte aj v roku 1873 najväčší počet mlynov na Slovensku – viac než 801.
Mlynári boli častokrát oslobodení od niektorých daní a robôt, mali určitú relatívnu slobodu a nezávislosť jednak od panstva, jednak od obce, do katastra ktorej mlyn patril. Boli členmi Mlynárskeho cechu Brančského panstva a podliehali správe cechmajstra, nazývaného aj mlynárskym richtárom.
Mlyny boli aj miestom širšej komunikácie. Často sa tu zastavovali pocestní, tovariši, študenti, vojaci, ktorí prinášali nové informácie. V poľnohospodárskej krajine boli mlyny aj strediskami technického pokroku a zavádzania rôznych noviniek. Toto všetko sa prejavovalo aj samostatnom myslení a konaní príslušníkov mlynárskeho remesla.
Na súčasnej mape Senice a okolia je zo všetkých pôvodných mlynov na riečke Teplici v juhovýchodnej časti katastra mesta (časť Čáčov) zaznačený už len jediný mlyn s pôvodným vybavením „Škodáčkov“.